Všetky cesty vedú do Ríma... / zápisky z cesty na festival Concertando Roma 2022

31. marec 2022

Po skončení Konvergencií venovaných Brahmsovej hudbe sme sa opäť po dlhšom čase vydali s Jozefom Luptákom za hudbou. Všetky cesty vraj vedú do Ríma a tak sme tu. Vo Večnom meste, kde sa po celé stáročia zbiehali, a toto spojenie si požičiavam od Daniela Pastirčáka, „siločiary hudby“. V meste, kde pôsobili Josquin, Victoria, Palestrina, Frescobaldi, Stradella, Corelli, v meste, ktoré zažilo premiéry opier od Rossiniho Barbiera zo Sevilly po Pucciniho Toscu. Akýkoľvek pokus stručne zrekapitulovať hudobné dejiny tejto fascinujúcej metropoly je podobný snahe spoznať jej krásy za pár dní. Je márny.

Cieľom našej cesty je festival komornej hudby Concertando, ktorý už siedmy rok organizuje klavirista Claudio Trovajoli. Všetky cesty vedú do Ríma, ale, ako sa zdá, aj do fínskeho Kuhma. Claudio a Jozef sa poznajú z tamojšieho festivalu komornej hudby, ktorého umeleckým riaditeľom bol dlhé roky charizmatický violista Vladimir Mendelssohn (1949 – 2021), dobre známy aj konvergenčnému publiku. Claudio Trovajoli pôsobí aj ako pedagóg klavírnej hry na známom Pontificio Instituto di Musica Sacra. Pápežský inštitút, ktorý má status vysokej školy, je zameraný na vzdelávanie v oblasti cirkevnej hudby a založil ho v roku 1910 Pius X. Študovať tu možno gregoriánsky chorál, ktorý sa práve v Ríme stal neodmysliteľnou súčasťou katolíckej liturgie i dôležitým pilierom európskej hudby, ďalej vedenie zboru, hru na organe, kompozíciu a muzikológiu. Škola, spojená s internátom, aktuálne sídli v priestoroch bývalého Opátstva sv. Hieronyma na Via di Torre Rosso, len kúsok od Vatikánu a disponuje peknými priestormi a príjemnou atmosférou. Okrem toho, žiadne iné ubytovanie v Ríme by nám neumožnilo návštevu skúšky Schӧnbergovej Zjasnenej noci po 22 hodine. Sme viac než spokojní. Concertando ponúkne od 31. marca do 4. apríla päť komorných koncertov. V programe sa zaujímavým a nám sympatickým spôsobom mieša staré, nové a súčasné.

Dnes večer je prvý koncert, na ktorom zaznie Beethovenova predohra Egmont v úprave pre dva klavíry štvorručne, Biberova Passacaglia pre sólové husle, klavírne kvarteto Ballata degli incontri possibili od súčasného talianskeho skladateľa Marca Cimagalliho a Franckovo Klavírne kvinteto f mol. Na ďalších koncertoch sa možno tešiť aj na diela Schuberta, Vasksa, Fallu, Barbera či na kultové sláčikové kvarteto Georga Crumba (1929 – 2022) Black Angels. Zaradenie diela, skomponovaného ako protest proti vojne vo Vietname, má zvlášť dnes symbolický význam. V kompozícii Marca Cimagalliho, ktorý je pedagógom na Konzervatóriu svätej Cecílie, sa po niekoľkomesačnej pauze vynútenej zranením ramena, predstaví aj Jozef. Hovorí, že začína zľahka a žartuje, že návrat na pódiá v Ríme je z hľadiska kariéry celkom fajn. Zľahka ako zľahka. Ballata degli incontri possibili je zručne napísané, no v kontexte hudobných poetík dneška konzervatívne dielo, nesúce v sebe DNA 2. viedenskej školy. Racionálnu organizáciu intervalových a časových štruktúr, mimoriadne náročnú na súhru, vyvažuje v tejto skladbe špecifická lyrickosť, vzdialene pripomínajúca Bartóka či Lutosławského. Skúšky prebiehajú do neskorých nočných hodín. Je to dobrá príležitosť stretnúť starých známych, napríklad huslistu Daniela Rowlanda, ktorý bol ešte pred pár dňami na Konvergenciách v Bratislave, ale tiež spoznať nových hudobníkov. Je tu napríklad ukrajinský huslista Andrej Bielow, ktorý dávnejšie účinkoval ako sólista so Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu a pre Naxos nahral hudbu svojho krajana Myroslava Skoryka. Všetkých spája záujem o komornú hudbu a intenzívna radosť z nej. Tak to máme radi, tak sa nám to páči a tešíme sa na večer.

9. apríl 2022

Per un’anima. Pre dušu, tak sa volal druhý z koncertov festivalu komornej hudby Concertando v Ríme, na ktorom zazneli diela Schuberta, Vasksa, Fallu, Barbera a Brahmsa. Celkovo sme si ich v nádhernej Akademickej sále Pápežského inštitútu pre cirkevnú hudbu, nachádzajúcej sa hneď oproti Bazilike di Sant’Agostino so známym Caravaggiovým obrazom Madonna dei Pellegrini, vypočuli tri, na dvoch koncertoch bol Jozef ako účinkujúci. Podujatia v sále s kapacitou 200 miest začínali o pol deviatej večer a trvali do dvoch hodín bez prestávky. „Kultúra by mala byť pre všetkých. Problém je, že niektorých ľudí to môže priviesť k názoru, že čo je zadarmo, nemá hodnotu,“ myslí si riaditeľ festivalu, klavirista Claudio Trovajoli, no zatiaľ je vstup na koncerty zdarma. Všetky tri večery bola sála v podstate plná. Sympatické bolo vidieť v publiku hojný počet študentov, duchovných i rádové sestry. Každý večer začal príhovorom riaditeľa Pontificio Instituto di Musica Sacra Vincenza De Gregoria, ktorý dĺžkou a temperamentom pripomínal skôr kázeň. „Komorná hudba rozširuje obzory. Reakcia mojich nadriadených bola mimoriadne pozitívna. Bude to prínos pre školu i pre našich žiakov, máme sálu, priestory na skúšanie, urobme to,“ hovorí o vzniku festivalu Claudio, ktorý na škole pôsobí už vyše 20 rokov. Napriek tomu začiatky pred siedmimi rokmi neboli ľahké. „Keď som začínal, robil som naozaj všetko, čo bola tak trochu nočná mora. Všetko bolo potrebné vysvetľovať, bolo to nové. Teraz mi pomáha sekretariát, mám k dispozícii tiež manažéra sociálnych sietí. V júni viem, s akými financiami môžem počítať, v októbri je už obvykle všetko naplánované,“ vysvetľuje Maestro Trovajoli (ako ho všetci oslovujú) a dodáva, že podpora Vatikánu je výhodou, no súčasne komplikáciou pri získavaní iných grantov. Festival je úzko spätý s Claudiovým pedagogickým pôsobením, zvlášť s postgraduálnym štúdiom komornej hudby, ktoré na škole existuje dva roky. „Jeho začiatky skomplikovala pandémia. Program by mal pozostávať z kombinácie klasického vyučovania, účasti na majstrovských kurzov, súťažiach a z koncertovania,“ vysvetľuje. Každý z koncertov mal osobitnú časť nazvaná Ouvertura (predohra), ktorá patrila študentom. V rámci „predohier“ zazneli prvé časti z Brahmsovho Klavírneho tria, op. 8 a Violončelovej sonáty e mol, op. 38 and Muzinského Klarinetové trio, op. 26. Výlučne študentským bol i záverečný koncert 4. apríla, ktorý sme už ale nestihli.

Program festivalu je eklektický, no v meste, kde sa počas pár minút chôdze možno stretnúť s architektúrou od antiky po modernu, som sa nad spojením kompozície súčasného talianskeho skladateľa, Biberovej Passacaglie pre sólové husle a Franckovho Klavírneho kvinteta nijako zvlášť nezamýšľal. Zvlášť ak po hudobnej stránke fungovalo toto „konvergenčné“ stretnutie bez problémov. „Program sám osebe musí byť zážitkom. Niekedy ako prvé hľadám tému, inokedy hľadám diela, ktoré by spolu mohli zaznieť, výsledok je vždy trochu otázkou šťastia. Ľudia majú radi pestrosť, tá je aj pre mňa veľmi dôležitá,“ hovorí Claudio. Takto sa v jednom programe mohli ocitnúť skladby Čajkovského, Palestrinu, Debussyho a Schönberga, pričom zvlášť spojenie Prelúdia k Faunovmu popoludniu vo verzii pre dva klavíry a Zjasnenej noci pre sláčikové sexteto zafungovalo veľmi dobre. Hoci Black Angels Crumba sa napokon kvôli indispozícii jedného z hráčov nekonali, súčasná hudba je organickou súčasťou dramaturgie. „Oddelenie kompozície má na Inštitúte veľmi silné postavenie. Na škole máme troch vyučujúcich organovej hry, dvoch klavíra, jedného, ktorý vedie zbor, jedného, ktorý učí gregoriánsky chorál a piatich profesorov kompozície. Milujem diela skladateľov minulosti, no hudba musí žiť. Bolo by smutné, keby tomu tak nebolo. Zásadne vyberám len skladby, ktorým verím. Publikum to akceptuje. Zažil som na festivale standing ovation pri Crumbovej skladbe Vox Balaenae. Bol som nesmierne šťastný. Keď je hudba dobrá, je dobrá,“ končí náš rozhovor Claudio s ospravedlnením, že musí ísť na skúšku. Per un’anima. Pre dušu, tak sa volal druhý z koncertov festivalu Concertando, ale pookriatím pre dušu bol náš celý pobyt vo Večnom meste.  

Andrej ŠUBA
Jozef LUPTÁK

 

Postscriptum JL

Moje účinkovanie na festivale Concertando sa podarilo na tretíkrát. Pôvodne mal byť festival v marci 2020, kvôli pandémii ho preložili na máj 2020. Vtedy sme vôbec netušili, ako dlho potrvá, kým začneme opäť cestovať a hrať mimo Slovenska. Nevyšiel ani pokus na jar 2021. Napokon to však vyšlo. Kvôli úrazu som hral len dve skladby, išlo o prvé účinkovanie po viac než troch mesiacoch. Organizácia festivalu častokrát nefungovala vždy presne tak, ako sme zvyknutí, no občasný južanský chaos bol vyvážený príjemným prístupom, úsmevom, nadhľadom a, samozrejme, fantastickým jedlom, kávou, vínom a celkovou pohodou. Bolo skvelé zahrať si opäť s umelcami, s ktorými sa dlho poznám (Claudio Trovajoli, Daniel Rowland) či novými, ktorých som poznal len z počutia (huslista Andrey Bielow, violista Raffaele Malozzi) či so študentami, ktorých som počas pobytu v Ríme učil. Bolo tiež fajn zdieľať túto skúsenosť s Andrejom. Našli sme ďalšie „naše” miesto/mesto, kde milujú komornú hudbu a tešia sa z nej. Je vzácne nachádzať takéto spojenia a čerpať z nich v spoločnej komunikácii novú energiu a inšpiráciu. Brahms i Concertando vo mne doznievajú, pomaly sa doliečujem z Omikronu, ktorý som si priniesol ako jeden zo suvenírov. Našťastie ho ako trojnásobne očkovaný absolvujem  v znesiteľnej podobe. Napriek tomu Concertando v Ríme stálo za to.

Cesta na festival komornej hudby Concertando 2022 sa uskutočnila aj vďaka podpore Fondu na podporu umenia.