Séria koncertov popredného slovenského violončelistu, riaditeľa festivalu komornej hudby Konvergencie Jozefa Luptáka a jeho priateľov s názvom „JL turné“ pokračuje po niekoľkomesačnej „pandemickej“ pauze koncertmi v piatich slovenských mestách. Predstaví sa jedenásť umelcov v štyroch rôznych programoch prepojených violončelovými suitami J. S. Bacha.

#5 banská bystrica / 18.6.2021

Bach & Varga

#6 nitra / 22.6.2021

Bach & Varga & Brahms

#7 hlohovec / 23.6.2021

Bach & Schumann & Beethoven

#8 trnava / 24.6.2021

Bach & Lupták & Lenko & Piazzolla

#9 čadca / 25.6.2021

Bach & Godár & Assad

Približne pred rokom som po prvom „lockdowne“ začal sériu koncertov nazvanú JL turné.

Približne pred rokom som po prvom „lockdowne“ začal sériu koncertov nazvanú JL turné. Bola to súčasť oslavy mojej päťdesiatky, s hudbou Johanna Sebastiana Bacha a s priateľmi, kolegami, s ktorými dlhé roky spolupracujem. Prvé štyri koncerty (okrem úplne prvého, ktorý bol v Galérii design factory v Bratislave online) boli už s publikom a po trojmesačnej vynútenej pauze to bola slávnosť pre obidve strany: pre nás účinkujúcich aj pre ľudí v sálach. Cítili sme energiu, podporu a radosť z toho, že sa opäť vidíme a hráme naživo. To sme ešte netušili, že príde druhá vlna pandémie a my budeme musieť celú druhú časť JL turné presunúť a v podstate kompletne prerobiť, pretože niektoré programy už nebolo možné zrealizovať. A tak prichádzame za vami nie po troch, ale po ôsmich mesiacoch a tešíme sa na každý jeden večer, ktorý je pred nami. Mám radosť, že vám budem môcť zahrať tri z Bachových Suít pre sólové violončelo (č. 3, 5, 6).  Spolu so Sisou Fehér, Vladom Šarišským a Oskarom Törökom predstavíme v Banskej Bystrici novú podobu piesní Mariána Vargu, ktorý mal k Bachovej hudbe vždy blízko. V Nitre zaznie Brahmsovo trio s Norou Skutovou a Martinom Rumanom a hudba Jula Fujaka inšpirovaná Vargom i netradičným hudobným svetom Milana Adamčiaka. V Empírovom divadle v Hlohovci okrem Schumanna musí zaznieť aj Beethoven, preto spolu s Ivanom Koskom a Braňom Dugovičom zahráme jeho trio „Gassenhauer“ op. 11. Keby na mojom turné nehral Boris Lenko (akordeonista, bandoneonista a na mojich recitáloch občas aj klavirista), nebolo by kompletné.

Predstaví svoje skladby a spolu vám zahráme aj naše obľúbené duá, bude znieť rómska, chasidská hudba, ale tiež argentínska hudba Astora Piazzollu, ktorému sme venovali nedávno skončený festival Konvergencie. Tento program si budete môcť vypočuť v Trnave. Aké by to bolo turné, keby som nezavítal aspoň na jednom mieste, kde som ešte nikdy nehral? Pozvanie do Čadce (Galérie v Oščadnici) som prijal veľmi rád, najmä ak bolo od Ondreja Veselého, s ktorým zahráme krásnu skladbu od Vlada Godára a Sergia Assada. Pred nami je veľa hudby, krásne miesta a veríme že vy, ktorí sa spolu s nami prídete potešiť z dobrej hudby a spoločných stretnutí, zažijete výnimočné chvíle, ktoré nám všetkým dajú novú energiu do ďalších dní a aspoň sčasti nahradia čas v izolácii, ktorý nás oddelil.

Jozef LUPTÁK

nový svet krásy

Ako som pokračoval v štúdiu, objavil som úplne inú dimenziu, nový svet krásy. Pocity, ktoré som pri tom prežíval, patrili v mojom umeleckom živote k tým najčistejším a najintenzívnejším,“ povedal o Bachových Šiestich suitách pre sólové violončelo BWV 1007 –1012 legendárny Pablo Casals (1876 – 1973), ktorý v kontraste k na začiatku 20. storočia prevládajúcemu názoru, že v Bachovej hudbe chýbajú emócie, nazval tieto diela „poetickými“. Katalánsky violončelista sa významnou mierou zaslúžil o to, že skladby nemeckého barokového majstra – pendant jeho Sonát a partít pre sólové husle – zmenili v 20. storočí svoju funkciu z prevažne inštruktívnej literatúry, ktorú mali v epoche

romantizmu, na obdivované koncertné diela. „To, čo robí tento človek, nie je interpretácia, ale vzkriesenie,“ povedal údajne nórsky skladateľ Edvard Grieg, keď si vypočul Piatu suitu v Casalsovom podaní. K Bachovej hudbe sa Casals dostal ako trinásťročný, keď si začiatkom 90. rokov 19. storočia suity náhodne kúpil s otcom v antikvariáte s hudobninami v Barcelone. Začiatkom storočia ich už uvádzal ako komplet koncertne, no trvalo ďalšie tri dekády, kým v rokoch 1936 až 1939 v Paríži a Londýne postupne a po prvýkrát v dejinách tieto diela nahral. Casalsova mono nahrávka je stále v predaji a kritici i milovníci hudby sa k nej pravidelne vracajú. Odvtedy Suity pre sólové violončelo prestali byť záležitosťou znalcov, vznikli (viac či menej vydarené) úpravy pre bendžo, saxofón či marimbu, tanečníci ako Michail Baryšnikov alebo Rudolf Nurejev k ním vytvorili choreografie, rocková superstar Sting natočil video k slávnemu prelúdiu z Prvej suity, hudba Bachových suít sa objavila v Bergmanových (a mnohých iných) filmoch i v komerčných hudobných výberoch ako

Bach for Babies. V roku 2007 vystúpil taliansky violončelista Mario Brunello na horu Fuji, aby vo výške 3750 metrov nad morom zahral výber zo suít a v tom istom roku sa nahrávka diel Mstislavom Rostropovičom stala v predaji na iTunes číslom jedna. Napriek popularite a záujmu o tieto skladby nie je stále úplne jasné, pre koho Johann Sebastian Bach (1685 — 1750) hudbu určenú sólovému violončelu vlastne komponoval, viacerí muzikológovia však zhodne zmieňujú meno huslistu, hráča na viole da gamba a violončele Christiana Ferdinanda Abela (1682 – 1761), skladateľovho priateľa a kolegu počas jeho pôsobenia v Köthene. Najstarší odpis skladieb pochádza od Bachovej druhej manželky Anny Magdalény z obdobia rokov 1727 –1731. Bach podľa všetkého diela neskôr revidoval, no z viacerých existujúcich kópií nie je vždy zrejmé, či varianty v zdobení a smykoch pochádzajú od

autora alebo od ďalších interpretov a vlastníkov rukopisov. Prvé tlačené vydanie suít sa objavuje až v rokoch 1824 a 1825. Devätnáste storočie zaobchádzalo však s Bachovým hudobným odkazom pomerne voľne. Príkladom môžu byť tlačou vydané aranžmány diel od známeho nemeckého violončelistu Friedricha Grützmachera (1832 – 1903) z roku 1867, ktorý Bachov zápis (ozdoby i harmóniu) značne pozmenil. Johann Sebastian Bach v Suitách pre sólové violončelo rozširuje tradičný formový pôdorys štylizovaných tancov (allemande, courante, sarabanda, gigue) o improvizačne pôsobiace prelúdium a niektorý z „modernejších“ tancov 18. storočia (menuet, bourrée, gavota), ktorý vkladá medzi posledné dve časti. Prvý z tancov suity, nemecký allemande, bol podľa Bachovho súčasníka Johanna Matthesona (1681 – 1764) výrazom „poriadku a pokoja“. Po ňom nasledoval kontrastný a živý courante („courir“ znamená bežať), ktorý bol vo francúzskej verzii aristokratickým tancom

spájaným s dvorom Ľudovíta XIV. Bach však v suitách väčšinou vychádza z talianskych „correntes“, rovnako populárnych v Európe 16. a 17. storočia. Emocionálne centrum suít predstavujú ušľachtilé sarabandy. Pôvodne vášnivý, podľa súčasníkov dokonca lascívny tanec z Iberského polostrova sa v priebehu dejín zmenil na pokojne plynúcu kontempláciu. „V tejto hudbe sú prítomné vážnosť, úprimnosť a zraniteľnosť pripomínajúce človeka pohrúženého do modlitby,“ charakterizoval hudbu Bachových sarabánd v 20. storočí Mstislav Rostropovič a podobné kvality zmieňuje i skladateľov prvý životopisec Philipp Spitta (1841 – 1894). Po sarabande nasleduje v suite niektorá z módnych „galantérií“ francúzskeho pôvodu (už zmienené menuet, bourrée alebo gavota) a suitový cyklus uzatvára rýchly gigue. Francúzsky názov pochádza z anglického „jig“, ktoré je výpožičkou zo starofrancúzskeho

„giguere“ (tancovať). Čo robí zo Suít pre sólové violončelo pre interpretov i poslucháčov

fascinujúci zážitok, je Bachova schopnosť vytvoriť prostredníctvom primárne melodického

nástroja „ilúziu“ bohatého polyfonického viachlasu, nehovoriac o expresii, ktorú skladateľ dosahuje s jediným nástrojom v rámci zdanlivo schematicky sa opakujúcich dvojdielnych tanečných foriem. K výrazovej pestrosti prispieva aj starostlivý súlad medzi motivickým materiálom a harmóniou, ktorej expresívny potenciál barokoví teoretici definovali prostredníctvom tzv. tóninových charakteristík. Tónina c mol bola spájaná s afektom smútku, tóninu D dur Šiestej suity (skomponovanej pre 5-strunový nástroj, pravdepodobne violoncello piccolo alebo cello da spala) opísal Bachov francúzsky súčasník Jean-Philippe Rameau v roku 1722 slovami „[…] convient aux Chants d’allegresse & de rejoüissance […] le grand & le magnifique ont encore lieu […]“ (vhodná pre spevy radosti, pobavenie, ale tiež na vyjadrenie veľkosti a okázalosti).

Andrej ŠUBA

 

 

Koncert JL turné z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia