10. október 2022, 1. časť
Na festivale Konvergencie máme radi výzvy. Aj preto sme obdobie pandémie využili na prípravu nášho prvého EEA grantu nazvaného Building Music Bridges. Pri jeho tvorbe sme sa mohli oprieť o hodnoty, ktoré sú Konvergenciám vlastné: o dialóg, otvorenosť a toleranciu. Výsledky prvej z pripravovaných aktivít si bolo možné vypočuť už v júni, vo vypredanom klube Hogo Fogo v Banskej Bystrici. K Jozefovi Luptákovi (violončelo), Braňovi Dugovičovi (klarinet) a Borisovi Lenkovi (akordeón) sa pridali vynikajúci jazzový kontrabasista Steinar Raknes, ktorý na Akadémii umení viedol workshop pre študentov kontrabasovej hry, a mladá ukrajinská huslistka Julia Roshko. Program koncertu pozostával z úprav slovenských, židovských, ukrajinských a rómskych melódií, ale tiež z improvizácií a vlastnej tvorby umelcov. Idea „stavania mostov“ sa na septembrovom festivale v Bratislave rozvinula účasťou talentovaného rómskeho rapera Čavalenkyho.
Dnes večer má projekt Building Bridges, v ktorom očividne zafungovala ľudská i muzikantská chémia, premiéru v jazzovom klube Nasjonal jazzscene Victoria v Osle.
Victoria má medzi milovníkmi jazzu v Nórsku kultový status, okrem škandinávskych hviezd ako Trondheim Jazz Orchestra alebo Trygve Seim tu do konca roka odohrá dva koncerty napríklad John McLaughlin. K triu slovenských hudobníkov sa dnes v Nasjonal jazzscene opäť pridajú saxofonista Tore Brunborg a, samozrejme, Steinar, ktorý sa práve vrátil z pokračovania úspešného turné kapely klaviristu Torda Gustavsena. Do Osla sme prileteli včera. Strasti skorého ranného cestovania spríjemnilo krátke stretnutie s kapelou Mojše Band na letisku vo Viedni, ktorá smerovala na koncert do Porta.
Oslo je sympatické mesto stavané „na mieru človeka“. Jeho špecifickú atmosféru dotvárajú kvalitná architektúra, vzťah ku kultúre, blízkosť vody a okolitá príroda. Po krátkej prechádzke okolo známej budovy Radnice z roku 1950, v ktorej sa udeľujú Nobelove ceny, nasledovalo pracovné stretnutie s Marthou a Haakonom Smithom z organizácie International Voice of Justice. Vyvrcholením prvého z trojice intenzívnych dní v nórskej metropole bola návšteva Opery. Ikonická budova je úchvatnou hrou tvarov, materiálu a svetla a jej návšteva je sama osebe zážitkom. Vynára z vôd fjordu a prirodzene dominuje okoliu, akoby jej tvorcovia chceli povedať: kultúra je tým, čo obyvateľov mesta spája, čo z jednotlivcov tvorí spoločenstvo.
Na programe bola opera The Listeners od súčasnej americkej skladateľky a klaviristky Missy Mazzoli (1980). Dielo zaujímavej a všestrannej autorky, žiačky Davida Langa a Louisa Andriessena (okrem iných), ktorú newyorská kritika pompézne označila za „postmileniálneho Mozarta z Brooklynu“, vzniklo ako spoločná objednávka Lyrickej opery v Chicagu, Opery vo Philadelphii a Nórskej opery a baletu. Medzi leitmotívy Mazzoliovej tvorby patrí identita žien vo svete ovládanom mužmi. Táto téma sa objavuje aj v jej poslednej opere The Listeners (2021) vytvorenej na motívy románu kanadského spisovateľa a divadelného režiséra Jordana Tannhilla (1988). Hlavnou hrdinkou opery je učiteľka Claire Devon (Nicole Heaston) konfrontovaná s globálnym fenoménom známym ako „The Hum“ („Zvuk“). Jeho podstatou je, že skupiny ľudí počujú rušivý nízkofrekvenčný zvuk, ktorého pôvod nie je jednoznačne vysvetliteľný. „Zvuk“ postupne izoluje Claire od rodiny, ktorá nerozumie jej úzkosti, „Zvuk“ vytvorí puto medzi hlavnou hrdinkou a jedným z jej študentov a obidvoch napokon privedie do sekty Howarda „Filozofa“ Barda (Simon Neal). Ten „Zvuk“ využíva na manipuláciu svojich obdivovateľov. Dej opery, zasadený do prostredia americkej strednej triedy (rodinný domček na predmestí s americkou vlajkou, stredoškolská trieda s americkou vlajkou, kojot ako symbol temných myšlienok), kumuluje priveľa aktuálnych tém (postavenie žien v spoločnosti, zakázaná láska medzi učiteľkou a žiakom, posttraumatický syndróm vojnových veteránov, sociálne médiá, manipulácia v prostredí siekt) na to, aby každá z nich dostala dostatočný priestor. Výsledný tvar mi skôr než spoločenskú analýzu či kritiku pripomínal čítanie bestselleru či sledovanie drámy, thrilleru. Obidvoje prináša istú mieru pôžitku. Zaujímavejšou než inventár spoločenských a osobných tráum (hoci s viacerými silnými momentmi) bola hudobná zložka opery: farebná, komplexná, v orchestri spájajúca tradície klasickej hudby, elektroniku, minimal music a striedme odkazy na jazz a tvorbu Mazzoliovej učiteľov a obľúbených autorov: Andriessena, Langa a Johna Luthera Adamsa. Zvlášť zvukovo pôsobivé boli zbory, k výsledku nepochybne prispela istá taktovka dirigenta Ilana Volkova. S Jozefom sme sa zhodli, že ak nás niečo na vydarenej a vypredanej produkcii súčasnej opery rušilo, bola to stereotypnosť a predikovateľnosť písania pre sólistov, akýsi univerzálny operný idióm „recitar-cantando“, ktorý, zvlášť na ploche vyše dvoch hodín, začal po istom čase pôsobiť monotónne. S ním zvláštne kontrastovala príležitostná príkrosť jazyka, s ktorou sa stretávame skôr v súčasnej dráme, nehovoriac o popkultúre. Jeden, povedzme, extrémny príklad za všetky. Keď sa Claire zrúti v triede, nevie sa zbaviť „Zvuku“, obviňujú ju z pomeru so študentom, prichádza ju pokarhať riaditeľka školy a odporúča jej, aby išla domov a oddýchla si. Hlavná hrdinka jej odpovedá pôsobivou koloratúrou na slová „Fuck you!“
Idúcky späť na hotel nočným Oslom Jozef hovorí o publiku, živo reagujúcom, autenticky zvedavom, kritickom, diskutujúcom, publiku na pohľad pestrom. Publiku, pre ktoré opera nie je múzeom toho, čo bolo, ale ani rezerváciou súčasného umenia. Tešíme sa, že na Konvergenciách podobné publikum máme. Pretože také publikum je partnerom, zdrojom inšpirácie. Také publikum chceme.
Andrej ŠUBA
17. október 2022, 2. časť
Po troch intenzívnych dňoch v Nórsku sme sa v stredu minulý týždeň vrátili späť na Slovensko. Predstavenie projektu Building Bridges v klube Nasjonal jazzscene Victoria v Osle dopadlo naozaj dobre a všetci sa z toho veľmi tešíme. Je to krásny priestor prerobený zo starého divadla s kapacitou približne 200 ľudí. Klub je subvencovaný štátom, koncerty má 4 – 5-krát do týždňa. Okrem škandinávskej jazzovej elity v ňom často koncertujú aj „globálne superstar“.
Produkčná Iselin Isungset mi vysvetlila, že bar sa prenajíma a zvukári a technici majú kontrakt na dlhšie obdobie, prípadne ho dostávajú na konkrétne projekty. Aj klub zažil počas pandémie náročné časy, obmedzenia v návštevnosti, online prenosy. Platí tiež to, čo sme zistili i na Slovensku: ľudia si odvykli chodiť na koncerty, rozhodujú sa a lístky si kupujú na poslednú chvíľu. Zvukár pre Building Bridges bol naozaj vynikajúci, zvuk bol konkrétny, farebný, plastický a rešpektoval špecifiká akustických nástrojov pri rozličných dynamických hladinách. Navyše, do hodiny po skončení koncertu sme mali k dispozícii nahrávku.
Možno to bolo štipkou východoeurópskej exotiky, neobvyklou zostavou, repertoárom, no určite neprepočuteľnou chémiou medzi slovenskými a nórskymi hudobníkmi, že publikum počúvalo veľmi sústredene a hneď od začiatku živo reagovalo na pestrú zmes židovských, rómskych, ukrajinských a slovenských melódií. Rovnako sa s ohlasom stretli aj autorské skladby Braňa Dugoviča (Aktak, Ida), Jozefa Luptáka (Pieseň bez slov), Steinara Raknesa (piesne Time From Beyond a Ravel’s Prelude, inštrumentálka Tango Rachetti) i Toreho Brunborga (Backcountry). Posledná skladba pribudla do programu na skúške, s ľahkosťou a úplne prirodzene. Tak z môjho pohľadu v tomto projekte plynulo vlastne všetko. V zostave saxofón, klarinet, akordeón (bandoneón), violončelo, kontrabas a elektronika znela hudba známa z nahrávok i koncertov inak než ju poznám a nemenej zaujímavo. Aranžmány vznikali spontánne, improvizácie mali v sebe bezprostrednosť, invencia v nich, aj vďaka širokému štýlovému a žánrovému záberu hudobníkov, nechodila po vybehaných cestách. Projekt Building Bridges v zostave Steinar Raknes, Jozef Lupták, Braňo Dugovič, Boris Lenko prešiel od svojej premiéry v Banskej Bystrici kus cesty, svoj potenciál ešte úplne nevyčerpal a hudobníci by v ňom radi pokračovali. V spoločných rozhovoroch sa zmieňovala aj nahrávka. Na koncerte nás potešila návšteva zamestnancov Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Osle i skladateľa, huslistu a improvizátora Nilsa Øklanda. Práve s ním bude projekt Building Bridges v roku 2023 pokračovať. Nils, ktorý hráva aj na hardangerských husliach (škandinávsky ľudový nástroj s rezonančnými strunami a množstvom rôznych ladení), vo svojej tvorbe vychádza z presahov medzi klasickou, ľudovou hudbou a improvizáciou. Viaceré jeho nahrávky vyšli na prestížnych labeloch ECM a Hubro. Na hardangerských husliach nám krátko zahral počas spoločného pracovného stretnutia v hoteli, ktoré sme stihli ešte pred večerným koncertom. Je sa na čo tešiť. „Kjell aj tlieskal. Je to tuším prvýkrát, čo som ho to videl robiť,“ povedal s typickým suchým humorom po koncerte v klube Victoria Odd Erik Langslaget Vatlestad, ale on, i málovravný majiteľ Kjell Kalleklev Management, partner Konvergencií v Nórsku, boli zjavne spokojní.
Zvyšný čas v Osle sme využili na prehliadku Múzea Edvarda Muncha. Návšteva impozantnej 12-poschodovej budovy, len kúsok od Opery, bola výnimočným zážitkom. Jedno z poschodí približovalo interaktívnym spôsobom Munchov život prostredníctvom objektov z jeho života (štetce, gramofón, klavír, telefón). Pravdepodobne najväčšiu pozornosť však priťahovala expozícia Munch Infinite obsahujúca najznámejšie maľby, kresby a litografie nórskeho umelca, vrátane troch podôb slávneho obrazu Výkrik. Diela boli zoskupené podľa tém: láska, osamelosť, smrť… Napriek tomu, že budova Munchovho múzea pôsobila, možno aj kvôli kontrastu so silnou expresiou a intimitou vystavených obrazov, na mňa trochu neosobným dojmom, aj tu bola, podobne ako v Opere, zrejmá snaha, aby sa centrum umenia stalo aj centrom stretávania návštevníkov a obyvateľov mesta. Obchod, kaviareň, skybar, kreslá a lavičky s výhľadmi na fjord. Po troch dňoch je, samozrejme, ťažké zovšeobecňovať, ale kvalitné umenie je v Osle podľa všetkého „vecou verejnou“. „Vďaka, dobilo mi to baterky,“ napísal po návrate domov Braňo Dugovič. Myslím si, že všetkým.
Andrej ŠUBA
PS: V Oslo som bol prvýkrát v živote. Veľmi som sa tešil okrem koncertu na spoznávanie novej krajiny, kultúry, charizmy a ducha mesta ako aj celkový vizuál. Naša spolupráca so Steinarom a Torem bola skvelá a inšpirujúca už na Slovensku a tak sme netrpezlivo očakávali ako to bude “u nich doma”. Klub Victoria, ich hranie, odozva publika – všetko bolo veľmi podobné ako na Slovensku a rovnako nás potešila reakcia publika, ktorá bola srdečná tak isto ako v Bratislave či Banskej Bystrici. Vyrovnala „severskejší“ prístup nášho projektového partnera 🙂
Zážitok z Opery v Oslo ako aj z diela Edvarda Muncha bol pre mňa transcendentný. Opera je pre mňa stavba „par excellence”, nevedel som sa nasýtiť fotenia čistých línií a pohľadov, ktoré sa každým krokom návštevníkovi otvárajú – v interiéri aj exteriéri. Produkcia opery The Listeners bola bez pochýb vynikajúca – zaujímavý súčasný príbeh, ktorý pokojne mohol byť divadlom či filmom, prepracovaná hudba, výkony spevákov, zboru aj orchestra vynikajúce.
Obdivoval som zloženie publika, ktoré mi pripadalo ako stretnutie priateľov, ktorí sa však nepoznajú, no vyžarovali radosť, záujem a v mojom vnímaní veľmi príjemné a zdravé sebavedomie. Boli to doslovne pekní a autentickí ľudia, v očiach i vo výrazoch tváre. Cítil som sa tam úplne prirodzene dobre a mal som chuť rozprávať sa s nimi.
Možno aj preto sa udialo nečakané stretnutie na chodbách opery – s človekom, ktorého dobre poznáme. Bjarte Eike, huslista a umelecký vedúci súboru Barokksolistene, ktorí spolu s naším Milošom Valentom priniesli na Konvergencie fantastický projekt Alehouse Sessions prišiel na jeden deň do Osla z Kodane, kde momentálne žije, na pracovné stretnutie a večer si prišiel pozrieť operu. Takéto náhodné – nenáhodné stretnutia človeka udomácnia v novom meste v priebehu jednej minúty. A zároveň vám potvrdia vaše vlastné plány, keď ste len pred pár dňami uviedli jeho meno v programe vlastného festivalu v najbližších 2 rokoch.
Múzeum a dielo nórskeho národného umelca E. Muncha bolo naozaj silným zážitkom, ktorý doznieva dodnes. Tak, ako celý pocit z Oslo.
Tešíme sa na pokračovanie.
Jozef LUPTÁK
Koncert Building Bridges v Oslo sa koná 10. októbra 2022 v klube Victoria – Nasjonal Jazzscene. Je súčasťou projektu Building Bridges.
Projekt Building Music Bridges / Hudobné mosty – vytváranie priestoru pre medzikultúrny dialóg a dôveru hudbou získal grant z Islandu, Lichtenštajnska a Nórska v sume 166 740 € prostredníctvom Grantov EHP. Projekt bol spolufinancovaný v sume 29 423 € z prostriedkov štátneho rozpočtu Slovenskej republiky.
Cieľom projektu je rozvíjanie interkultúrneho dialógu a prostredníctvom aktivít spojených s hudobným umením komunikácia tém tolerancie voči menšinám, rodovej rovnosti, odmietania antisemitizmu a nenávistných prejavov v spoločnosti.
Ak sa chcete dozvedieť viac o programoch a projektoch financovaných z Grantov EHP na Slovensku, navštívte stránku www.eeagrants.sk.
Spoločným úsilím k zelenej, konkurencieschopnej a inkluzívnej Európe.
#eeagrants #konvergencie #BuildingBridges #SPOLOCNEzaDOBREnapady